Hoci ide o úplne základný princíp smerujúci k sebestačnosti človeka, nie vždy mu vo vzdelávaní venujeme potrebnú pozornosť. Môže to znieť ako klišé, ktoré je len „ďalšou“ výčitkou do systému vyučovania v slovenských školách, ale pripomenutie a spoločenské vyžadovanie si tohto princípu pomáha dosahovať udržateľné vzdelávanie. Je pravdepodobné, že v blízkej budúcnosti „zabodujú“ tí učitelia a školy, ktoré budú vedieť podporovať žiakov v zručnostiach pre 21. storočie a budú vedieť prepájať vzdelávanie s reálnym svetom. A bolo by dobré, keby ich bolo čo najviac.
Inštrukcia do života
Spomeňte si, ako sa malé deti kedysi učili nakupovať. Dostali lístok, kde boli informácie, čo majú kúpiť a k tomu dostali inštrukciu: „Ak to nebudeš vedieť nájsť, opýtaj sa predavačky“ . To umožňovalo, aby dieťa, ktoré nevie poriadne čítať ani počítať, mohlo urobiť nákup. A drvivá väčšina to zvládla. Samozrejme s úspechom a objavom, ako môže byť človek veľmi slobodný, ak si dokáže niečo kúpiť. Časom bola snaha v obchode objavovať viac a už bez pomoci. Trojkrokový proces spočíval v tom, že sa dieťa hralo „na mamu“, zdieľalo s ňou zážitok a skúšalo to znovu. Ak by sme poňali túto situáciu „školsky“, najprv by sme dieťa učili poznávať tovar, jeho druhy, typy, odnože, potom by sme drilovali matematiku, aby si spočítalo, koľko to bude celé stáť a či má dostatok peňazí. A potom by sme ho poslali a hodnotili, či nakúpilo dobre. Princípom „opýtania sa predavačky“ sme však celý proces urýchlili a dieťa angažovali a motivovali. Túto „zručnosť“ môže využívať navždy a v rôznych situáciách.
Diskusia so sebou
Trojkrokový proces učenia je výhodný v tom, že zapája do diskusie samotného žiaka. Pri zdokonaľovaní zručností žiak reflektuje svoje poznatky, skúsenosti, pohľady a nápady so situáciami a tým vzdelávanie prechádza priamo „cez neho“. Zároveň si diskusiou a argumentáciou cibrí komunikačné schopnosti, uvedomenie si svojich myšlienok a porovnáva svoje poznanie s poznaním ostatných žiakov. Táto reflexia potom ústi do praktickej činnosti, kde svoje zručnosti využíva.
Hra Move It
Príkladom môže byť Hra „Move It“. Tá je súčasťou komplexného prístupu Accelium, ktorý pomocou špeciálne navrhnutých hier a diskusie rozvíja kľúčové kompetencie žiakov. V hre „Move It“ je cieľom presúvať nábytok a umožniť panáčikovi „Džilovi“ dostať sa von z miestnosti. Tým, že sa nábytok môže podľa veľkosti presúvať len v určitom smere a s prihliadnutím na jeho veľkosť, hra nie je jednoduchá ako sa zdá. Zároveň je v hre prítomná veľká variabilita ťahov, čo spôsobuje, že proces rieši každé dieťa „inak“. Pri reflexii svojich ťahov a vzájomnou diskusiou v triede , prichádza na to, že niektoré ťahy sa dajú robiť efektívnejšie a že niektoré jeho ťahy sú úplne zbytočné.
Detektívna metóda
Pri Hre „Move It“ sa učí žiak využívať „detektívnu metódu“. Ide o schopnosť správne sa pýtať a identifikovať bariéry a možnosti ako s bariérami naložiť. Je to alternatívny prístup k inštinktívnemu presúvaniu nábytku „hore-dolu“, ktoré ho tiež síce dostane k výsledku, ale za výdaja väčšej energie a chybovosti. V následnej diskusii učiteľa so žiakmi sa snažia spoločne nájsť princípy hry v bežnom živote a praktických príkladoch. Napríklad pri balení na dovolenku, zariaďovaní izby a pod. Vtedy si dieťa ešte viac uvedomí, že tá efektivita „ťahov“ v reálnych situáciách mu ušetrí množstvo energie, ale aj peňazí. „Detektívna metóda“ a ďalšie spôsoby riešenia môžu dieťaťu poslúžiť ako „vercajch“, ktorý použije v jednotlivých situáciách.
Toolbox
Takéto „náradia“ do svojich „toolboxov“ by mali žiaci bežne dostávať aj v škole. Pomohli by im definovať bariéry, tvoriť rozhodovacie stromy, plánovať kroky, odhadovať dopady svojich rozhodnutí, predvídať a reagovať na zmenu podmienok. Na konci vzdelávania by tak žiaci neboli len nositeľmi informácií, z ktorých časť sa možno v plynutí času pozmenila, ale mali by zručnosti, ktoré im pomáhajú reflektovať vždy na aktuálne informácie a situácie.
Autor: Peter Lengyel
